Rukavička

Jedného zasneženého zimného dňa išiel dedko do lesa s bielym psíkom po boku. Sneh mu pod čižmami robil škrip, škrip. Mal na rukách teplé červené rukavice, ktoré mu uplietla vnučka. Lenže jedna rukavička mu vypadla z vrecka a dedko si to nevšimol. Žuch! Ležala na mäkkom bielom snehu, červená a útulná, a dedko šiel ďalej.

Okolo pribehla myška a cupitala snehom. „Jééj, čože je toto?“ zapišťala. „Červený domček!“ Vkĺzla dnu. Bolo tam mäkko a teplo. „Tu budem bývať,“ povedala. Vtom pricupkala žaba, skackala a triasla sa od zimy. „Ťuk, ťuk! Kto býva v tomto domčeku?“ „Ja som Myška Hrýzka. A ty kto si?“ „Ja som Žaba Skokanka. Pusť ma dnu!“ „Poď dnu!“ A už boli dvaja.

Potom pribehol zajac a preskakoval medzi stromami. „Ťuk, ťuk! Kto býva v tomto domčeku?“ „Myška Hrýzka a Žaba Skokanka. A ty kto si?“ „Ja som Zajac Utekáč. Pusťte ma dnu!“ „Poď dnu!“ Rukavička sa trochu natiahla a už boli traja. Potom prišla líška s nadýchaným chvostom. „Ťuk, ťuk! Kto tu býva?“ „Myška, Žaba a Zajac. A ty kto si?“ „Ja som Líška Sestrička. Pusťte ma dnu!“ „Poď dnu!“ A už boli štyria.

Potom prišiel vlk a nos mal studený a červený. „Ťuk, ťuk! Kto býva v tomto domčeku?“ „Myška, Žaba, Zajac a Líška. A ty kto si?“ „Ja som Vlk Sivák. Pusťte ma dnu!“ „No dobre, poď dnu.“ Šup! A už bolo päť. Potom prichrumkal diviak. „Chrum, chrum! Pustite aj mňa!“ „Ale tu už nie je miesto!“ „Ja sa nejako vtlačím!“ Hups! A už ich bolo šesť, pritúlených jeden k druhému.

Potom prikráčal veľký hnedý medveď, dup, dup, dup, cez sneh. „Ťuk, ťuk! Kto býva v tomto domčeku?“ „Myška Hrýzka, Žaba Skokanka, Zajac Utekáč, Líška Sestrička, Vlk Sivák a Diviak Chrochtáň. A ty kto si?“ „Ja som Medveď Veľký,“ povedal medveď. „Pusťte ma dnu. Je mi zima.“ „Ale tu už nie je miesto!“ povedali. „Ale no tak, prosím,“ povedal medveď. „No... dobre.“ A s veľkým tisssnutím sa medveď vtlačil dnu aj on.

Teraz bolo v rukavičke sedem zvierat. Bolo tam veľmi teplo a veľmi stiesnene. Rukavička sa naťahovala, naťahovala a naťahovala. Stehy robili vŕzg, vŕzg. Myšku vytlačili celkom hore do palca. „Nie je tu útulne?“ spokojne povedal medveď. „Veľmi útulne,“ zapišťala myška. „Až trošku PRÍLIŠ útulne!“ A vtom sa z diaľky ozvalo: „Hav! Hav! Hav!“

Dedko si všimol, že mu chýba rukavička. „Jaj, tú mi uplietla vnučka,“ povedal. „Poď, psíku, vrátime sa po ňu.“ Vydali sa teda späť lesom, škrip, škrip. Psík bežal popredu a ňuchal sneh. A keď uvidel veľkú okrúhlu červenú rukavičku, ako sa kníše a vrtí, zaštekal, ako len vládal: „Hav! Hav! HAV!“

Zvieratá sa tak zľakli! Jedno po druhom sa vykotúľali von: medveď, diviak, vlk, líška, zajac, žaba a nakoniec celkom maličká myška. A hybaj, rozbehli sa domov, každý do svojho teplého domova v lese. Dedko zdvihol rukavičku. Bola o trochu natiahnutá a o trochu teplá. „To je ale zvláštne,“ povedal a usmial sa. Obliekol si ju a išiel domov do teplej izby, kde ho vnučka čakala s horúcim čajom. Dobrú noc.