Korytnačka a zajac

Na zelenej lúke býval zajac, ktorý behal veľmi, veľmi rýchlo. Fú! Od jedného konca lúky na druhý dobehol skôr, než by ste stihli vysloviť jeho meno. A rád sa tým všetkým chválil. Jedného slnečného rána išla okolo Korytnačka. Išla pomaličky. Krok... krok... krok. Zajac sa zasmial. „Dobré ráno, Korytnačka! Ideš niekam? Takouto rýchlosťou tam budeš až budúci týždeň!“

Korytnačka sa nehnevala. Len sa usmiala. „Možno som pomalá,“ povedala, „ale vždy dôjdem tam, kam idem. A vieš čo? Pretekajme spolu.“ Zajac sa smial tak, že sa prevalil v tráve. „Ty? Ty a preteky so mnou? Ha, ha, ha!“ Zbehli sa všetky zvieratká. „Preteky! Preteky!“ štebotali vtáčiky. „Dobre,“ povedal zajac. „Zajtra ráno. Od veľkého duba až po veterný mlyn na kopci.“

Nasledujúce ráno sa prišli pozrieť všetci. Múdra stará sova zdvihla list. „Pozor... pripraviť... štart!“ Fiú! Zajac vystrelil ako šíp. Bežal tak rýchlo, že sa za ním zdvihol prach. Korytnačka predsunula jednu nohu, potom druhú. Krok... krok... krok. „Do toho, Korytnačka, do toho!“ volali malé zajačiky. Zajac bol čoskoro len maličká bodka kdesi v diaľke a Korytnačka bola ešte stále pri dube.

Na polceste k mlynu sa zajac obzrel. Korytnačku nikde nevidel. „Ha!“ povedal. „To je príliš ľahké. Tá sem dorazí až o niekoľko hodín. Mám čas na malý odpočinok.“ Ľahol si pod tienistú jabloň. Tráva bola mäkká. Včielky bzučali. Slnko príjemne hrialo. „Len také maličké driemnutie,“ povedal zajac a si zívol, až sa mu otvorila celá papuľa. A čoskoro tvrdo spal a potichu chrápal.

Korytnačka medzitým kráčala ďalej. Krok... krok... krok. Nebežala a nezastavila sa. Prešla popri rybníku, kde jej žaby kvákali: „Len ďalej!“ Prešla popri kvetoch, kde jej motýle šepkali: „Zvládneš to!“ Nohy mala unavené, ale hovorila si: „Pomaly a iste. Pomaly a iste.“ A krok za krokom vyšla na kopec k jabloni.

Tam ležal zajac, tvrdo spal a na nose mu sedel motýľ. Korytnačka ho nezobudila. Ani sa mu nesmiala. Len ticho prešla okolo. Krok... krok... krok. Hore kopcom šla, bližšie a bližšie k mlynu. Zvieratká, ktoré čakali v cieli, nemohli uveriť vlastným očiam. „To je Korytnačka!“ šepkali. „Korytnačka prichádza!“

Napokon sa zajac zobudil. Pretiahol sa. Pozrel na oblohu. Slnko zapadalo! „Ach nie!“ Vyskočil a rozbehol sa tak rýchlo, ako ho len nohy niesli. Fú, fú, fú! Lenže bolo neskoro. Práve keď vybehol na vrch kopca, Korytnačka prekročila cieľovú čiaru pri mlyne. Všetci jasali. „Hurá, Korytnačka!“

Zajac sa zadychčane lapal po dychu. Cítil sa trošku hlúpo. Potom podal Korytnačke labku. „Gratulujem, Korytnačka,“ povedal. „Naozaj si vyhrala.“ „Ďakujem,“ povedala Korytnačka láskavo. „Ty si oveľa rýchlejší ako ja. Ale ty si sa zastavil a ja som išla ďalej.“ Od toho dňa sa zajac už nikdy nechválil. A on s Korytnačkou sa stali dobrými priateľmi a spolu pozerali na mnoho západov slnka. Pomaly a iste. Dobrú noc.