Popoluška a sklenená črievička

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dobré dievča. Bývalo s macochou a dvoma nevlastnými sestrami. Sestry nosili hodvábne šaty a spávali v mäkkých postieľkach. Ale dobré dievča muselo drhnúť podlahy, umývať riad a spať pri kuchynskom ohnisku, v popole. Preto ho sestry volali Popoluška. Popoluška však bola milá a nežná ku všetkým, aj k sestrám, ktoré boli na ňu zlé.

Jedného dňa prišiel z paláca list. Kráľov syn usporiadal veľký ples a pozvaní boli všetci! Nevlastné sestry sa strašne tešili. „Ja si oblečiem červený zamat!“ povedala jedna. „A ja šaty so zlatými kvetmi!“ povedala druhá. Popoluška im pomáhala natáčať vlasy a viazať stuhy. „Popoluška, nechcela by si ísť aj ty na ples?“ doberali si ju. „Ha! Len si to predstav, dievča z popola v paláci!“

Keď odišli, Popoluška si sadla k ohňu a ticho plakala. Zrazu sa kuchyňa naplnila strieborným svetlom. Stála tam jej krstná mama, ktorá bola víla. „Veľmi by si chcela ísť na ples, však?“ spýtala sa láskavo. „Ach, áno,“ vzdychla Popoluška. „Tak si utri slzičky,“ povedala krstná mama. „Bež do záhrady a prines mi najväčšiu tekvicu, akú nájdeš.“

Popoluška doniesla tekvicu. Krstná mama sa jej dotkla čarovným prútikom a šup, tekvica sa premenila na žiarivý zlatý koč! Šesť myšiek z pasce na myši sa zmenilo na šesť krásnych bielych koní. Tučný potkan sa zmenil na kočiša s veľkými fúzmi a šesť jašteričiek zo záhrady na šesť lokajov. Potom sa krstná mama dotkla Popolušky a jej staré šaty sa premenili na šaty zo striebra a zelene, žiarivé ako hviezdy. Na nohách mala dve drobné črievičky zo skla.

„Krásne sa bav,“ povedala krstná mama. „Ale pamätaj: o polnoci sa kúzlo skončí.“ V paláci sa všetci zastavili a pozerali. „Kto je tá krásna pani?“ šepkali si. Dokonca ani nevlastné sestry ju nespoznali. Princ sa uklonil a pozval ju do tanca. Tancovali, rozprávali sa a smiali sa spolu celý večer. Popoluška bola taká šťastná, že celkom zabudla na čas.

Bum! Veľké hodiny začali odbíjať dvanásť. „Ach nie!“ zvolala Popoluška. Vybehla z tanečnej siene a dolu schodmi paláca. Bum, bum, bum! Ako bežala, spadla jej z nohy jedna malá sklenená črievička. Nemala čas zodvihnúť ju. Pri poslednom bum mala na sebe opäť svoje staré šaty a jej koč bol len tekvica, ktorá sa kotúľala po ceste. Ale princ našiel na schodoch sklenenú črievičku a opatrne ju vzal do rúk.

Na druhý deň princ povedal: „Nájdem pani, ktorej noha sa do tejto črievičky zmestí.“ Jeho poslovia chodili z domu do domu. V dome, kde bývala Popoluška, sa prvá nevlastná sestra tlačila a tlačila, ale jej noha bola priveľká. Druhá sestra tisla a tisla, ale aj jej noha bola priveľká. „Smiem to skúsiť?“ spýtala sa Popoluška tichučko. Sestry sa zasmiali. Ale črievička jej skĺzla na nohu ľahko ako rukavička na ruku. A potom vytiahla z vrecka zástery aj druhú črievičku!

Nevlastné sestry padli na kolená. „Prosíme, odpusť nám, že sme boli také zlé,“ povedali. A Popoluška, ktorá mala zo všetkých najlaskavejšie srdce, ich objala a povedala: „Odpúšťam vám z celého srdca.“ Čoskoro sa princ a Popoluška vzali. Popoluška pozvala sestry, aby bývali aj s ňou v paláci, a tie sa naučili byť milé. A všetci žili šťastne, až kým nepomreli. Dobrú noc.