Červená čiapočka

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dievčatko, ktoré stále nosilo červený plášťik s červenou kapucňou. Ušila jej ho stará mama. Dievčatko ho malo tak rado, že mu všetci hovorili Červená čiapočka. Jedného rána jej mama povedala: „Stará mama je prechladnutá. Zanes jej, prosím, tento košík s čerstvým chlebom a medom. Choď stále po chodníku a nerozprávaj sa s cudzími.“ „Sľubujem,“ povedala Červená čiapočka a veselo vyskočila na cestu.

Chodník sa vinul lesom, popod vysoké zelené stromy. Vtáčiky spievali. Motýle tancovali. Červená čiapočka si potichu pospevovala. Vtom spoza stromu vystúpil veľký sivý vlk s dlhým nosom a prefíkaným úsmevom. „Dobré ránko, dievčatko,“ povedal tým najsladším hlasom. „Kam ideš s takým krásnym košíkom?“ Červená čiapočka zabudla na svoj sľub. „K starej mame. Býva na konci tohto chodníka,“ odvetila.

„To je pekné,“ povedal vlk. „Ale pozri, koľko krásnych kvetov! Určite by sa stará mama potešila kytičke.“ Červená čiapočka sa pozrela. Červené maky, modré nevädze, žlté iskerníky! „Veru by sa potešila,“ povedala Červená čiapočka. Zišla teda z chodníka a začala zbierať kvietky. A kým zbierala, vlk sa rozbehol, rýchly ako vietor, najkratšou cestou k domčeku starej mamy.

Ťuk, ťuk! „Kto je tam?“ zavolala stará mama. „Ja, Červená čiapočka,“ odvetil vlk piskľavým hláskom. Lenže stará mama bola múdra pani. Pozrela cez okno a uvidela veľký sivý chvost. „Toto nie je dievčatko!“ zašepkala. Rýchlo sa schovala do veľkej drevenej skrine. Vlk vošiel dnu, našiel prázdnu posteľ a nasadil si nočnú čiapku a okuliare starej mamy. Potom vliezol do postele a prikryl sa perinou až po nos.

Čoskoro prišla Červená čiapočka s kvetmi. „Babka?“ zavolala. „Poď bližšie, dievčatko moje,“ ozval sa z postele hlboký hlas. Červená čiapočka podišla bližšie. „Babka, prečo máš takéto veľké uši?“ „Aby som ťa lepšie počula.“ „Babka, prečo máš takéto veľké oči?“ „Aby som ťa lepšie videla.“ „Babka, prečo máš takéto veľké zuby?“ A vtedy Červená čiapočka zbadala spod periny trčať veľký sivý chvost.

„Ty nie si moja babka!“ zvolala Červená čiapočka. „Pomoc!“ V tej chvíli sa dvere skrine rozleteli. „Pomoc!“ volala aj stará mama. Okolo išiel drevorubač, počul ich a vbehol dnu. „Von, vlku!“ zahrmel obrovským hlasom. Vlk sa tak zľakol, že vyskočil rovno von oknom, aj s nočnou čiapkou, a utekal do hlbokého lesa. Už sa nikdy nevrátil.

Stará mama vyšla zo skrine a pevne objala Červenú čiapočku. „Si v poriadku, srdiečko moje?“ „Som, babka. A ty?“ „Teraz už som,“ povedala stará mama a smiala sa. Poďakovali dobrému drevorubačovi a všetci si spolu sadli k stolu. Jedli čerstvý chlieb so sladkým medom a pili teplý čaj. A stará mama dala kvety do téglika, kde vyzerali naozaj krásne.

Keď prišiel čas ísť domov, Červená čiapočka kráčala po chodníku a ani raz z neho nezišla. „Odteraz,“ povedala si v duchu, „budem vždy pamätať na svoj sľub a cudzím nepoviem, kam idem.“ Keď prišla domov, mama ju silno objala. A v noci Červená čiapočka zaspala vo svojej útulnej postieľke, v bezpečí a pokoji, a snívalo sa jej o kvetoch a mede. Dobrú noc.