Janko a Marienka

Na okraji veľkého zeleného lesa stál malý drevený domček. Býval v ňom drevorubač s manželkou a ich dve deti, Janko a Marienka. Domov nemali veľký, ale voňal chlebom a borovicami. Každý večer ich mama pobozkala a povedala: „Za ruky, moji drobci. Za ruky, a cestu vždy nájdete.“ „Za ruky,“ odpovedali deti a otec sfúkol sviečku.

Jedného krásneho rána išiel otec rúbať drevo a deti išli s ním zbierať lesné jahody a čučoriedky. „Zostaňte tam, kde budete počuť moju sekeru,“ povedal. Janko si naplnil vrecko chlebom a tu odhodil omrvinku, tam omrvinku, aby si označil cestu. Vtom Marienka zazrela malého bieleho vtáčika. Poskakoval a spieval, a deti šli za ním, len kúsok, a potom ešte kúsok.

Čoskoro už sekeru vôbec nepočuli. „Poďme po mojich omrvinkách,“ povedal Janko. Ale omrvinky zmizli. Lesné vtáky ich všetky pozobali! Stromy vyzerali rovnako a svetlo zmäklo a zozlatlo. Marienke sa zachvela pera. Janko ju chytil za ruku. „Za ruky,“ povedal a ona prikývla. Ďaleko znovu zaspieval biely vtáčik a deti išli za jeho piesňou.

Na čistinke stál ten najdivnejší domček, aký kedy videli. Steny mal z perníka. Strechu z koláča. Okná z čistého, ligotavého cukru. Janko odlomil kúsok strechy. Marienka oblizla okno. Vtom sa zvnútra ozval vŕzgavý hlások: „Hryz, hryz, ako myška, kto mi hryzie domček?“ Dvere sa otvorili a vyšla z nich maličká stará pani vo fialovej šatke.

„Poďte dnu, poďte,“ povedala, dala im palacinky a uložila ich do postieľok. Ráno už však jej hlas nebol taký sladký. „Zjedli ste mi strechu,“ povedala. „Teraz tu zostanete, budete mi zametať podlahy a miešať hrnce, navždy a navždy!“ Bola to čarodejnica, a poriadne rozkazovačná. Zamkla vchodové dvere a kľúč zavesila na háčik. Celý deň pracovali. Celú noc si šepkali: „Za ruky.“

Marienka sledovala a premýšľala. Boli tam ešte zadné dvere s tuhou drevenou zástrčkou. Jedného rána sa pri nich zastavila a tvárila sa veľmi zmätene. „Prosím vás,“ povedala, „ako funguje táto zástrčka? Ja ju neviem otvoriť.“ „Hlúpe dievča,“ zahriakla ju čarodejnica. „Len tak prejdeš von, pozri.“ A vykročila do záhrady. Rýchlo ako mihnutie oka Marienka dvere privrela. Cvak! Zástrčka zapadla. Čarodejnica zostala na zlej strane.

„Otvorte!“ kričala. Lomcovala dverami a dupala. No zo stromov priletelo lesné vtáctvo, stovky vtákov, lebo ucítili koláč. Klop, klop, klop po streche! „Hus! Hus! Môj domček!“ kričala čarodejnica a bežala za nimi cez kopec a ďaleko preč, a ten les ju už nikdy nevidel. Janko vzal kľúč z háčika. Marienka naplnila zásteru perníkom. Za ruky vybehli von na slnko.

Biely vtáčik letel pred nimi a deti šli za ním. Vtom medzi stromami začuli hlasy. „Janko! Marienka!“ Po chodníku sa kývali dva lampáše. Mama a otec ich hľadali každý deň a každú noc a ani raz neprestali. Ach, to bolo objímania! Ach, to bolo bozkávania nosíkov! Domov išli za ruky, ruka v ruke v ruke v ruke. Na večeru bol perník a mäkké, teplé postieľky. Mama ich pobozkala. Sviečka zhasla. Dobrú noc, drobci.