Chlapec, ktorý kričal: Vlk!

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chlapec, volal sa Niko, a staral sa o ovce celej dediny. Každé ráno ich viedol na zelený kopec a každý večer ich zasa odviedol domov. Ovce chrúmali trávu. Oblaky plávali po oblohe. Niko hral na svoju malú píšťalku. A dni boli veľmi, veľmi tiché. „Tu hore sa nikdy nič nedeje,“ vzdychol Niko. „Je mi taká nuda.“

Jedného dňa dostal Niko nápad. Zlomyseľný nápad. Vyliezol na skalu, priložil si dlane k ústam a zakričal: „Vlk! Vlk! Vlk naháňa ovce!“ Dolu v dedine ľudia pustili z rúk, čo práve robili. Pekár pustil chlieb. Gazda pustil hrable. Schmatli palice a bežali na kopec, ako len vládali, fučali a supali.

Keď vybehli hore, obzerali sa dookola. Žiadny vlk! Ovce si spokojne chrúmali trávu. A Niko sa váľal v tráve a smial sa. „Ha, ha! Žiadny vlk tu nie je! Napálil som vás!“ Dedinčania neboli vôbec veselí. „To nebolo pekné, Niko,“ povedal pekár. „Nechali sme prácu, aby sme ti pomohli.“ A išli dolu kopcom a krútili hlavami.

O pár dní sa Niko zasa nudil. „Vlk! Vlk!“ zakričal. „Pomoc! Vlk!“ Dedinčania opäť nechali všetko a bežali na kopec. A opäť tam nebol žiadny vlk. Len Niko, ktorý sa smial. „Zasa som vás napálil!“ Tentoraz sa dedinčania poriadne nahnevali. „Keď budeš klamať,“ povedal starý pastier, „nikto ti neuverí, ani keď povieš pravdu.“ Niko však len pokrčil plecami.

A potom jedného večera, keď zapadalo slnko, sa na kraji lesa niečo pohlo. Dve žlté oči. Sivý chvost. Bol to pravý vlk! Ovce ho zbadali a začali bľačať. „Bé! Bé!“ Nikovi srdce išlo bum, bum, bum. Vyskočil na svoju skalu a zakričal z celej sily: „Vlk! Vlk! Pravý vlk! Prosím, poďte rýchlo!“

Dolu v dedine ho počuli. „Niko je zasa v ráži,“ povedal pekár. „Vyvádza svoje kúsky,“ povedal gazda. „Tretíkrát sa nedáme napáliť.“ A nikto neprišiel. Hore na kopci sa ovce rozbehli na všetky strany, do krovia a dolu svahom. Vlk sa za nimi hnal, no ovce boli príliš rýchle, a tak to vlk čoskoro vzdal a zmizol späť v lese.

Ale teraz boli ovce rozpŕchnuté po celom kopci! Niko bežal do dediny so slzami na lícach. „Naozaj tam bol vlk,“ plakal, „a teraz sú ovce stratené!“ Starý pastier mu pozrel do tváre a vedel, že tentoraz je to pravda. „Poď,“ povedal láskavo. A všetci vzali lampáše, vybrali sa na kopec a volali: „Ovečky, ovečky, kde ste?“ Jednu po druhej našli každučkú ovečku.

Keď bolo aj posledné jahniatko v bezpečí v košiari, Niko povedal: „Prepáčte. Už nikdy takto nezaklamem.“ „Vieme, že to myslíš vážne,“ povedal starý pastier a poklepal ho po pleci. A Niko svoj sľub dodržal. Každý deň hovoril pravdu a čoskoro mu všetci zasa verili. Lebo pravda je ako lampáš: pomáha každému nájsť cestu domov. Dobrú noc.