Škaredé káčatko

Raz, v teplý letný deň, sedela pri rybníku na hniezde mama kačka. Čakala, kedy sa jej vyliahnu vajíčka. Prask! Prask! Prask! Vykuklo sa jedno chlpaté žlté káčatko, potom ďalšie a ďalšie. „Pi-pi-pi!“ pípali. Ale jedno vajce tam ešte ostalo. Bolo to najväčšie vajce zo všetkých. Mama kačka sedela a sedela. Až napokon – prask! Vykotúľal sa z neho veľký, sivý, strapatý vtáčik.

„Jejda,“ povedala mama kačka. „Nevyzeráš ako ostatní. Ale plávaš naozaj výborne!“ A bola to pravda. Sivý vtáčik veselo veslil na konci radu. No ostatné zvieratá na dvore sa mu smiali. „Aké veľké, škaredé káčatko!“ kdákali sliepky. „Pozrite, aký má dlhý krk!“ gágali husi. Dokonca aj jeho bratia a sestry mu povedali: „Choď preč, ty smiešny sivák.“ A malý sivý vtáčik bol veľmi, veľmi smutný.

„Nikto ma tu nechce,“ pomyslel si. Jedného večera sa preto potichu vykradol cez vysokú trstinu. Šiel a šiel, až kým gazdovský dvor nezostal ďaleko za ním. Prišiel k širokému močiaru, kde žili divé kačice. „Si veľmi škaredý,“ povedali divé kačice, „ale môžeš tu zostať, ak nám nebudeš zavadzať.“ Malý sivý vtáčik teda zostal sám, na tichom brehu pri vode.

Prišla jeseň. Lístie zozlatlo a očervenelo a vietor začal fúkať chladno. Jedného podvečera uvidel malý sivý vtáčik niečo nádherné. Po oblohe letel kŕdeľ veľkých bielych vtákov. Mali dlhé, ladné krky a žiarivo biele krídla. „Ó,“ zašepkal vtáčik, „aké sú krásne.“ Vystrel krk, aby sa na ne lepšie pozrel, a v srdci pocítil zvláštne teplo, akoby ich odniekiaľ poznal.

Potom prišla zima, studená a biela. Rybník zamrzol a malý sivý vtáčik veľmi mrzol. Dobrý gazda, ktorý šiel okolo, ho uvidel, ako sa trasie v snehu. „Úbohý drobček,“ povedal nežne. Zabalil ho do svojho šálu a odniesol domov. Gazdove deti mu dali teplú škatuľu pri peci a misku zrna. A tam si malý sivý vtáčik oddychoval celú zimu a počúval, ako praská oheň.

Konečne sa vrátila jar. Slnko hrialo a kvety sa otvárali. Malý sivý vtáčik povyrástol a cítil, aké silné má krídla. „Ďakujem, že ste sa o mňa starali,“ akoby povedal deťom. Tie mu otvorili bránku. Rozprestrel krídla a fiu! – vzlietol vyššie, než kedy predtým letel, ponad zelené polia až do krásnej záhrady s čistým modrým jazerom.

Na jazere plávali tri nádherné biele labute. „Budú sa mi smiať,“ pomyslel si vtáčik a sklonil hlavu hlboko nad vodu. Ale čo to uvidel vo vode? Už to nebol strapatý sivý vtáčik. Uvidel labuť! Krásnu bielu labuť s dlhým, ladným krkom. Tri labute priplávali k nemu a jemne sa ho dotkli zobákmi. „Vitaj, brat,“ povedali. „Čakali sme na teba.“

K jazeru prišli deti. „Pozrite!“ zvolali. „Je tu nová labuť! Je najkrajšia zo všetkých!“ Mladá labuť sa zahanbila a bola veľmi, veľmi šťastná. Spomenula si, ako bola malým sivým vtáčikom, ktorého nikto nechcel. Teraz mala rodinu, priateľov a celé široké nebo. „Ani vo sne by mi nenapadlo, že budem taký šťastný,“ pomyslel si, „keď som bol škaredé káčatko.“ A kĺzala sa po zlatej vode, kým zapadalo slnko. Dobrú noc.