Mravček a koník

Bolo jasné, horúce leto. Na veľkej zelenej lúke sedel na vysokom steble trávy koník. Hral na svoje malé husličky a spieval: „Leto je tu, obloha modrá, aký krásny deň na nič nerobenie, trala-lala-la!“ Tancoval, skákal a hral celý deň. Slnko svietilo a kvietky sa kývali do taktu jeho hudby.

Dolu pod stebielkom pochodoval dlhý rad mravcov. Každý niesol na chrbte pšeničné zrnko alebo semienko. Ľavá, pravá, ľavá, pravá! „Ahoj, mravček!“ zavolal koník. „Prečo sa tak lopotíš v taký slnečný deň? Poď si so mnou zaspievať!“ „Prepáč, nemôžem,“ povedal malý mravček. „Zbierame jedlo na zimu. Mal by si to robiť aj ty.“ „Zima?“ zasmial sa koník. „Zima je ešte ďaleko!“

Každý deň to bolo rovnaké. Mravce usilovne pracovali a koník sa hral. „Koník, dni sa skracujú,“ povedal mravček. „Času dosť!“ zaspieval. „Koník, noci sú chladnejšie,“ povedal mravček. „Času dosť!“ zaspieval znova. A hral na husličky vo svojej listovej hojdacej sieti, kým mravce plnili svoj domov zrnkami a semienkami, komôrku za komôrkou za komôrkou.

Potom prišla jeseň. Listy zhnedli a popadali zo stromov. Kvety zavreli lupienky a išli spať. Tráva uschla a zožltla. Jedného rána sa koník zobudil a roztriasol sa. Na klobúčiku mal srieň! Poobzeral sa, či nenájde niečo na zjedenie. Ale lúka bola holá. Ani semienko, ani lístok, ani sladká tráva. „Ach jaj,“ povedal. „Ach jaj, jaj, jaj.“

Potom začal padať sneh. Jemný, biely a veľmi, veľmi studený. Úbohý koník bol hladný a triasol sa od zimy. Kráčal snehom s husličkami pod pazuchou, až došiel k mravčiemu domčeku. Ťuk, ťuk, ťuk. Malý mravček otvoril dvere. „Koník!“ povedal. „Prosím ťa, mravček,“ povedal koník tenučkým hláskom, „je mi taká zima a som taký hladný. Nepočúval som ťa. Prepáč mi. Môžem ísť dnu?“

Mravček pozrel na trasúceho sa koníka. Za ním sa zhromaždili ostatné mravce. „V lete si mal pracovať,“ povedal jeden. Ale malý mravček povedal: „On to už vie. A my máme dosť, aby sme sa podelili.“ Tak koníka zaviedli dnu. Dali mu teplú perinku a veľkú misku semienok. „Ďakujem,“ povedal koník a po líci sa mu skotúľala slza radosti. „Ako vám to len raz odplatím?“

„No,“ povedal malý mravček, „zima je dlhá a tu dolu býva veľmi ticho. Zahral by si nám pesničku?“ Koník sa usmial od ucha do ucha. Vzal husličky a hral. Hral veselé pesničky a smiešne pesničky a mravce tlieskali a tancovali. Celú zimu mal koník od mravcov jedlo a mravce mali od koníka hudbu. Bola to najveselšia zima, akú mravenisko zažilo.

Keď prišlo znova leto, koník stále hral na husličky. Ale ráno pracoval popri mravcoch, nosil semienka a spieval pracovné pesničky, aby čas rýchlejšie ubiehal. „Trochu driny, trochu hry,“ spieval, „v zime budeme v teple my.“ A keď toho roku napadol sneh, všetci mali teplúčko, boli sýti a šťastní. Dobrú noc.