Traja kozlíci Bruseovci

Kde bolo, tam bolo, žili raz traja kozlíci Bruseovci: jeden malý, jeden stredný a jeden poriadne veľký. Celú zimu jedli len suché seno a teraz boli strašne hladní. Za dolinou, na druhej strane bystrého potoka, sa týčil kopec plný sladkej zelenej trávy a poľných kvetov. „Poďme na kopec a papajme, kým nebudeme okrúhli ako gule,“ povedali si. Lenže aby sa tam dostali, museli prejsť cez drevený most.

A pod tým mostom býval trol. Bol hrbolatý a mrzutý, mal nos dlhý ako mrkva a vlasy ako mochom obrastený kameň. Nemal rád, keď niekto prechádzal cez jeho most. Vôbec nie. „Toto je MÔJ most,“ šomral si popod nos. „Kto cezeň prejde, bude sa mi musieť zodpovedať!“ A sedel si tam v tieni, čakal a načúval.

Ako prvý vykročil na most najmenší kozlík Bruse. Klip-klap, klip-klap! cupkali jeho malé kopýtka. „Kto to klip-klapká po mojom moste?“ zahrmel trol a vystrčil hlavu. „Ach, to som len ja, najmenší kozlík Bruse,“ povedal kozlík tenučkým hláskom. „Idem na kopec zjesť sladkú trávičku.“ „Ale nie, nepôjdeš!“ povedal trol. „Zhltnem ťa!“

„Ale prosím ťa, nezhltni ma,“ povedal malý kozlík. „Som príliš maličký. Počkaj na môjho brata, prostredného kozlíka Bruseho. Ten je oveľa väčší ako ja.“ Trol sa poškrabal na hlave porastenej machom. „Väčší, hovoríš? Hm. No dobre, choď.“ A klip-klap, malý kozlík preskákal cez most a hybaj na zelenú trávu na kopci.

Čoskoro vkročil na most prostredný kozlík Bruse. Klip-klap, klip-klap! „Kto to klip-klapká po mojom moste?“ zahrmel trol. „To som ja, prostredný kozlík Bruse,“ povedal kozlík stredne hlbokým hlasom. „No, tak ja ťa zhltnem!“ „Ach, to by som nerobil,“ povedal kozlík. „Počkaj na môjho veľkého brata. Ten je oveľa, oveľa väčší ako ja.“ „No dobre,“ povedal žravý trol. „Choď.“ A prostredný kozlík vystúpil na kopec.

Potom prišiel najväčší kozlík Bruse. KLOP, KLOP! KLOP, KLOP! Most pod ním vŕzgal a stonal. „KTO TO TRAMPÁ PO MOJOM MOSTE?“ zahrmel trol. „TO SOM JA, VEĽKÝ KOZLÍK BRUSE!“ povedal kozlík obrovským hlasom. „Tak ja idem hore a zhltnem ťa!“ povedal trol a vyštveral sa na most. „Len poď!“ povedal veľký kozlík. „Mám dva veľké rohy a nebojím sa ťa!“

Veľký kozlík Bruse sklonil rohy a rozbehol sa na trola. Bum! Zdvihol ho rovno z mosta a žbluňk! trol pristál v bystrom potoku. Studená voda ho unášala, hompáľal sa a fŕkal, celú cestu dolu dolinou. „Brrr! To je zima!“ šomral trol. „Nájdem si iný most a milších kozlíkov!“ A už sa nikdy nevrátil.

Potom veľký kozlík Bruse klopkal na kopec k svojim bratom. Tam sa pásli na sladkej zelenej tráve a poľných kvetoch. Jedli a jedli, až boli takí okrúhli a tučnučkí, že sa sotva dovliekli domov. A ak ešte nezhubli, tak sú tučnučkí dodnes. A tak, cip-cap, cip-cap, rozprávke je koniec. Dobrú noc.