Palculienka

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna dobrá žena, ktorá si veľmi, veľmi želala mať dieťatko. Múdra stará pani jej dala jačmenné zrnko. „Zasaď ho,“ povedala. Žena ho zasadila do kvetináča a vyrástol z neho krásny červený kvet, podobný tulipánu. „Aký je ten kvet milý,“ povedala a pobozkala jeho lupienky. Puk! Kvet sa otvoril. A v jeho strede sedelo maličké dievčatko, nie väčšie ako palec. Žena ho preto nazvala Palculienka.

Palculienka spávala v kolíske z orechovej škrupinky pod perinkou z lupeňa ruže. Cez deň sa plavila na lupeni tulipánu po tanieri s vodou a veslovala dvoma bielymi konskými vlasmi. A spievala hlasom tak sladkým a tichým, že sa každý, kto ju počul, usmial. Raz v noci, keď Palculienka spala, vskočila otvoreným oknom veľká mokrá ropucha. „Aká pekná nevesta by to bola pre môjho syna!“ zakvákala ropucha a odniesla orechovú škrupinku k rieke.

Ráno sa Palculienka zobudila na veľkom zelenom leknovom liste, uprostred rieky. „Kvak, kvak, vezmeš si môjho syna,“ povedala ropucha. Palculienka sa vôbec nechcela vydať za ropuchu a rozplakala sa. Počuli ju rybky v rieke. „Je príliš milá na to, aby žila v blate,“ povedali si. Prehryzli preto stonku leknového listu a list sa pomaly rozplával po rieke. Odnášal Palculienku ďaleko, preďaleko.

Celé leto žila Palculienka sama vo veľkom lese. Upletla si z trávy malú postieľku a zavesila ju pod veľký list, aby ju chránil pred dažďom. Jedla sladký nektár z kvetov a pila rannú rosu z listov. Vtáčiky jej spievali a ona im spievala späť. Potom sa však leto skončilo. Listy popadali, zaduval studený vietor a začali padať snehové vločky. Pre maličkú Palculienku bola každá vločka veľká ako vankúš.

Palculienka sa celá triasla od zimy. Zaklopala na malé dvierka pod zemou. Bývala tam stará poľná myška. „Ty úbohé drobča,“ povedala myška láskavo. „Poď do mojej teplej izbietky a najedz sa so mnou.“ Palculienka tam zostala celú zimu. Zametala podlahu, rozprávala rozprávky a myška si ju veľmi obľúbila. Lenže susedovi myšky, bohatému krtovi v čiernom zamatovom kabátiku, sa Palculienka zapáčila za nevestu. Bol veľmi vznešený, no nenávidel slnko aj kvety a Palculienka ho nemala rada.

Jedného dňa našla Palculienka v tmavej krtovej chodbe lastovičku, ktorá ležala celkom nehybne. „Je jej taká zima,“ zašepkala. Upletla zo sena mäkkú deku a pozorne ju do nej zabalila. Každú noc jej prinášala vodu v lístku. Lastovička sa pomaly zohrievala a znova zosilnela. „Ďakujem ti, maličká,“ povedala. „Zachránila si ma.“ Keď prišla jar, lastovička povedala: „Poď so mnou, Palculienka. Sadni si mi na chrbát a odnesiem ťa do slnečnej krajiny.“

Palculienka si spomenula na tmavú chodbu a mrzutého krta. „Áno,“ povedala, „poletím s tebou!“ Milo sa rozlúčila s poľnou myškou a vyliezla lastovičke na chrbát. Hore, hore leteli, ponad lesy a hory, ponad trblietavé modré more. Vzduch bol čoraz teplejší a voňavejší. Nakoniec priletely do krajiny plnej kvetov, kde pri jazere stál biely palác. Lastovička posadila Palculienku na nádherný biely kvet.

Uprostred kvetu sedel maličký princ, nie väčší ako Palculienka, so zlatou korunkou na hlave a s priezračnými, ligotavými krídlami. V každom kvete býval malý kvetinový obyvateľ a on bol ich kráľ. „Vitaj,“ povedal s úsmevom. Všetci kvetoví ľudkovia priniesli darčeky a ten najkrajší bol pár trblietavých krídel. Teraz mohla Palculienka lietať z kvetu na kvet! Našla si priateľov presne svojej veľkosti a domov plný slnka. A lastovička jej každý večer zaspievala veselú pesničku, keď zaspávala v ružovom kvete. Dobrú noc.