Bremenskí muzikanti

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden osol, ktorý veľa-preveľa rokov nosil ťažké vrecia do mlyna. Teraz zostarol a nohy sa mu unavili. „Ešte aj ja som na niečo dobrý,“ pomyslel si. „Mám krásny hlasný hlas. Pôjdem do mesta Brémy a stanem sa muzikantom!“ A tak vykročil, tup-tup, tup-tup, po dlhej poľnej ceste, s ranným slnkom na ušiach.

Čoskoro stretol psa, ktorý ležal pri ceste a ťažko dychčal. „Čo si taký unavený, priateľu?“ spýtal sa osol. „Som starý,“ povedal pes, „a už neviem bežať tak rýchlo, aby som mohol loviť. Neviem, kam mám ísť.“ „Poď so mnou do Brém,“ povedal osol. „Ja budem hrať hudbu a ty budeš búchať na bubon!“ Pes zavrtel chvostom. „Hau! To je dobrý nápad!“ A išli ďalej spolu.

Potom stretli mačku s tvárou dlhou ako daždivý deň. „Som stará,“ povedala, „a radšej sa vyhrievam pri ohni, ako naháňam myši.“ „Poď s nami do Brém!“ povedal osol. „V noci tak krásne spievaš.“ „Mňau, pôjdem!“ Potom stretli kohúta, ktorý kikiríkal na bráne. „Kikirikí! Už ma nikto nepotrebuje, aby som ho zobudil.“ „Poď s nami do Brém!“ povedal osol. „Máš najkrajší hlas zo všetkých.“ A teraz boli štyria.

Brémy boli ďaleko a prišla noc. Štyria priatelia sa zastavili v tmavom lese. Osol a pes si ľahli pod veľký strom. Mačka sa schúlila na konári. Kohút vyletel úplne hore. „Vidím svetlo!“ zvolal. „Tamto musí byť nejaký dom.“ „Dom znamená teplú posteľ,“ povedal osol. „A možno aj večeru,“ povedal pes. A tak sa po špičkách prikradli cez stromy k malému zlatému svetielku.

Osol, keďže bol najvyšší, nakukol oknom dnu. „Čo vidíš?“ zašepkal kohút. „Stôl plný dobrého jedla,“ povedal osol, „a nejakých mrzutých zbojníkov, ako počítajú ukradnuté zlato.“ Priatelia dostali nápad. Pes vyliezol osolovi na chrbát. Mačka vyliezla psovi na chrbát. A kohút vyletel mačke na hlavu. Raz, dva, tri, a začali svoj úplne prvý koncert!

„Íííá!“ zareval osol. „Hau, hau!“ zaštekal pes. „Mňau!“ zaspievala mačka. „Kikirikí!“ zakikiríkal kohút. A všetci sa s buchotom vkotúľali oknom dnu! Zbojníci vyskočili. „Strašidlo!“ skríkli, lebo vo svetle sviečok vytvorili priatelia jeden obrovský tieň. Zbojníci vybehli von dverami, ďaleko, ďaleko do lesa, a bežali, bežali, až kým nenastalo ráno.

Štyria priatelia si sadli k stolu a výborne sa navečerali. Potom si našli svoje obľúbené miesta na spanie. Osol si ľahol na mäkkú slamu na dvore. Pes si ľahol za dvere. Mačka sa schúlila pri teplom popole v krbe. A kohút si sadol vysoko na strechu. Sfúkli sviečku a čoskoro všetci tvrdo zaspali.

Neskôr v noci sa jeden zbojník potichu vrátil pozrieť, čo sa deje. Ale v tme zasvietili zelené oči mačky, pes zavrčal „Vrrr!“, osol zareval „Íííá!“ a kohút zakikiríkal „Kikirikí!“ Zbojník utiekol a zbojníci sa už nikdy nevrátili. A štyria priatelia? Malý domček sa im tak zapáčil, že do Brém nikdy nedošli. Zostali tam spolu a každý deň spievali svoje piesne. A ak dnes večer dobre započúvaš, možno ich ešte budeš počuť. Dobrú noc.