Cisárove nové šaty

Kedysi dávno, v mestečku s červenými strechami pri studenom modrom mori, býval cisár, ktorý miloval nové šaty. Mal kabát na každú hodinu dňa. Mal kabát na raňajky a kabát na obed. Mal aj kabát len na pozeranie z okna. Keď sa ľudia pýtali: „Kde je cisár?“, odpoveď bola vždy rovnaká. „Je v šatni a skúša si kabát!“

Jedného rána prišli k bráne paláca dvaja cudzinci. „Sme tkáči,“ povedali a veľmi hlboko sa uklonili. „Tkáme najjemnejšie plátno na svete. A je to čarovné plátno! Kto je hlúpy alebo nie je dobrý vo svojej práci, ten ho vôbec nevidí.“ „Čarovné plátno!“ zvolal cisár. „Ušite mi z neho oblek hneď teraz!“ Dal im hodváb a zlatú niť. Oni všetko ukryli do vriec a posadili sa k prázdnemu tkáčskemu stavu.

Klepi-klap, klepi-klap, ozýval sa prázdny stav. Klepi-klap, klepi-klap. Tkáči tkali celý deň a nemali nič. Čoskoro poslal cisár svojho najstaršieho ministra, aby sa išiel pozrieť. Starý pán si nasadil okuliare. Pozrel sa na stav. Pozrel sa ešte raz. „Ach jaj,“ pomyslel si. „Nič nevidím! Som hlúpy? Nikto sa to nesmie dozvedieť.“ Usmial sa teda a prikývol. „Aké krásne farby,“ povedal. A klepi-klap, klepi-klap, ozýval sa prázdny stav.

Napokon prišiel cisár na to pozrieť sám. Všetci páni a dámy išli za ním. „Nie je to krásne?“ povedali tkáči a zdvihli prázdne ruky. Cisár hľadel. Nevidel plátno. Nevidel niť. „Ach jaj,“ pomyslel si. „Som hlúpy? Veď som cisár! Nikto sa to nesmie dozvedieť.“ Usmial sa teda. „Krásne!“ povedal. „Krásne!“ povedali páni. „Krásne!“ povedali dámy. A ani jeden z nich nevidel nič.

Celú noc tkáči strihali nožnicami vzduch. Cvak, cvak, strihali nič. Štich, štich, šili nič. Ráno zdvihli ruky, akoby držali niečo veľmi ľahké. „Tu sú nohavice. Tu je kabát. Skoro ho ani nebudete cítiť!“ Cisár si vyzliekol modrý zamat a stál v dlhých vlnených spodkoch. Tkáči ho obliekli do ničoho, gombík po gombíku. Potom sa uklonili, po špičkách vyšli zadnými dverami a zmizli za kopcom.

Von na slnko vykročil cisár, s hlavou hore a s korunou na hlave. Bubny išli bum-bum-bum, bum-bum-bum. Celé mesto stálo a pozeralo. Každý počul o čarovnom plátne a nikto nechcel vyzerať hlúpo. „Aký kabát!“ volali. „Aký dlhý, krásny plášť!“ Jeden pozrel na druhého a každý sa ďalej usmieval. Bum-bum-bum, dunelo z bubnov. A stále nechcel nikto prvý nič povedať.

Vtom sa spredu z davu ozval tenký hlások. Malé dievčatko sedelo vysoko na ocinových pleciach a pozeralo sa, a pozeralo. „Veď má na sebe len spodky!“ povedala. Ulica úplne stíchla. „Počuli ste ju?“ zašepkal jej otec. Šepot sa niesol ulicou ako vietor trávou. „Len spodky. Len spodky!“ Cisár sa pozrel dolu. Boli tam jeho malé drevené gombíky. Boli tam jeho vlastné dve kolená.

Líca mu zružoveli. Potom sa mu začali triasť plecia. „Ho, ho, ho!“ smial sa cisár. „Veru tak!“ A celé mesto sa smialo s ním, dlho a láskavo. Uklonil sa dievčatku. „Ďakujem,“ povedal. „Povedalo si mi pravdu.“ Tej noci si obliekol svoju starú pruhovanú nočnú košeľu, tú mäkkú so záplatou na lakti. Všetci ju videli. A bolo mu v nej teplo, dookola. „Toto,“ povedal so zívnutím, „je najjemnejšie plátno na svete.“ Dobrú noc.