Perníkový panáčik

Raz dávno žili na samote babka a dedko. Jedného dňa babka vyvaľkala cesto a vykrojila z neho malého panáčika. Dala mu oči z hrozienok, tri gombíky z hrozienok a široký úsmev z polevy. Potom ho vložila do rúry. Čoskoro sa ozvalo ťuk, ťuk, ťuk. Babka otvorila dvierka a panáčik z nich vyskočil! A už uháňal po kuchyni preč.

„Stoj, stoj, panáčik!“ volala babka. „Stoj, stoj!“ volal dedko. Bežali, ako len vládali, ale panáčik sa len smial a obzeral sa cez plece. „Skáč a uteč, ak to vládaš! Nechytíš ma, som perníkový panáčik!“ Von dverami, cez bránku a hybaj dolu cestou na svojich rýchlych perníkových nôžkach, a na gombíkoch sa mu trblietalo slniečko.

Bežal popri kravičke na ďatelinovej lúke. „Mu-u! Stoj, panáčik!“ zavolala kravička. „Tak krásne voniaš! Zostaň a pozdrav sa.“ Perníkový panáčik však pridal do kroku a spieval: „Ušiel som babke, ušiel som dedkovi, ujdem aj tebe, ujdem, ujdem! Skáč a uteč, ak to vládaš! Nechytíš ma, som perníkový panáčik!“ Kravička mykla chvostom a pobehla za ním.

Bežal popri koníkovi na ceste. „Íha-ha! Stoj, panáčik!“ zvolal koník. „Vyšplhaj si ku mne a nechaj ma trochu privoňať!“ Perníkový panáčik však pridal do kroku a spieval: „Ušiel som babke, dedkovi aj kravičke, ujdem aj tebe, len sa pozeraj, ujdem, ujdem! Skáč a uteč, ak to vládaš! Nechytíš ma, som perníkový panáčik!“ Koník zatriasol hrivou a cválal za ním.

Bežal popri kosiacoch sena na lúke. „Stoj, panáčik! Poď sa s nami najesť!“ Ale on bežal ešte rýchlejšie. „Ušiel som babke, dedkovi, kravičke aj koníkovi, ujdem aj vám, však to už viete!“ A teraz bol za ním taký húf! Babka, dedko, kravička, koník a všetci kosci sa hrnuli po ceste a supali. A panáčik sa stále smial a stále bežal, až prišiel k rieke.

Rieka bola široká a perníkový panáčik sa zastavil. „Neviem plávať,“ povedal. „Celý sa rozmočím!“ Z trstiny vyšla štíhla ryšavá líška. „Dobrý večer,“ povedala líška. „Nechcem ťa chytiť. Idem sa len poprechádzať. Skoč mi na chvost a prenesiem ťa cez rieku.“ Panáčik vyskočil. „Voda je hlboká,“ povedala líška. „Skoč mi na chrbát.“ Panáčik vyskočil. „Ešte hlbšia. Skoč mi na nos.“

Na druhom brehu sa líška zastavila. „Vravel si, že ťa nikto nechytí,“ povedala s úsmevom. „A teraz sedíš na mojom nose.“ Ňuch, ňuch, ňuchala líška. „Ach, ako ty voniaš.“ Bol to len trik! Ale tesne nad nimi bolo otvorené okno a vnútri svietilo teplé svetlo. Hop! Perníkový panáčik vyskočil na parapet malej pekárne. Líška pozrela hore, kýchla od zázvoru, zasmiala sa a odklusala preč.

„Tak, tak,“ povedala pekárka a oprášila si ruky. „A ty kto si?“ „Som unavený z behania,“ povedal perníkový panáčik. Posadila ho teda na teplú poličku pri rúre. Keď babka a dedko došli udychčaní od prievozu, panáčik povedal: „Prepáčte, že som utekal.“ Objali ho a všetci sa podelili o čerstvý chlebík. Teraz býva tam a mává deťom. Rúra hreje. Ulica spí. „Netreba už utekať,“ šepká panáčik. Dobrú noc.