Ján a čarovná fazuľa

Dávno, dávno v Anglicku býval chlapec Ján so svojou mamou a ich kravičkou Mliečkou. Boli veľmi chudobní. Jedného rána Mliečka nedala ani kvapku mlieka a hrniec na kašu zostal prázdny. „Zober ju na trh, Janko,“ povedala mama a vzdychla si. „Predaj ju dobre a prines domov peniaze na chlieb.“ Ján vzal povraz a vyrazili. Klip-klop, klip-klop, po dlhej ceste.

Na ceste stretol smiešneho starčeka v pokrivenom zelenom klobúku. „To je krásna kravička,“ povedal. „Dám ti za ňu päť fazuliek. Zasaď ich večer a do rána vyrastú až do neba.“ Päť čarovných fazuliek! Jánovi sa to videlo veľmi výhodné. Ale jeho mama bola iného názoru. „Fazuľa? Ach, Janko!“ A fazuľky vyleteli oknom von a Ján išiel spať s kôrkou chleba a ťažkým srdiečkom.

Ráno bola jeho izba plná zeleného tieňa. Ján vybehol von. Stála tam fazuľové steblo hrubé ako stodola a jeho vrchol sa strácal v oblakoch. Šplh za šplhom a lístok po lístku liezol Ján hore, hore, hore. Okolo havranov. Okolo dažďa. Hore, hore, hore, až kým nevystúpil na mäkkú bielu cestu. Na konci cesty stál zámok taký veľký, že kľučka na dverách bola ďaleko nad jeho hlavou.

Dvere otvorila obrovská pani. Mala dobré oči. „Ty úbohé chudé stvorenie,“ povedala a dala mu chlieb a mlieko. Vtom sa podlaha zatriasla. Dunc. Dunc. Dunc. „To je môj muž! Rýchlo, do medeného hrnca!“ Dnu vošiel obor a čuchal. „Fí, fá, fó, fúm, cítim chlapca, chlebík a omrvinky tu!“ „Nezmysel, drahý,“ povedala jeho žena. „To je len tvoja večera.“ Obor si teda sadol a Ján sa držal ticho ako kameň.

Po večeri obor zavolal svoju sliepočku. „Znes!“ povedal a ona zniesla vajce z čistého zlata. Zavolal svoju harfu. „Spievaj!“ povedal a ona zaspievala tak sladko, že jeho veľká hlava začala prikyvovať. Čoskoro chrápal. Obrova žena nadvihla pokrievku hrnca. „Tá sliepočka a harfa patrili tvojmu otcovi,“ zašepkala. „Môj muž ich dávno zobral a nikdy ich nevrátil. Vezmi ich domov, maličký.“

Ján si strčil sliepočku pod jednu ruku a harfu pod druhú. Ale harfa sa zobudila. „Pane! Pane!“ zaspievala. Obor otvoril jedno oko. „Fí, fá, fó, fúm, kto mi vzal moju harfu? Hej, poď sem, poď sem, poď!“ Dunc. Dunc. Dunc. Po oblačnej ceste bežal Ján a skočil na fazuľové steblo. Šplh za šplhom a lístok po lístku dole, dole, dole. Vysoko nad ním sa steblo začalo triasť.

„Mama, sekeru!“ Sek, sek, sek, sekal Ján. Fazuľové steblo si zhlboka zelene povzdychlo. Pomaly, pomaličky sa naklonilo a ľahlo si na lúku ako dlhá zelená stuha. Vysoko v oblakoch obor stiahol svoju veľkú čižmu. „Príliš sa to kýve,“ zamrmlal. „A tam dole je to aj tak primalé.“ Jeho žena mu priniesla misku pudingu a potichu si pobrmkávala melódiu. A obor zistil, že to je ešte lepšie ako harfa.

Sliepočka zniesla každý deň jedno zlaté vajce a to úplne stačilo. Jánova mama kúpila Mliečku späť a v hrnci bola kaša. A každý večer ich uspávala malá harfa. Vysoko v oblakoch zostal obor šťastne doma. Ak v letnú noc začujete nízke, tiché dunenie, nebojte sa. To len on chrápe. Fí, fá, fó, fúm, čas na spánok pre všetkých. Dobrú noc.