Momotaro, chlapček z broskyne

Dávno, dávno v Japonsku žil starý otec a stará mama v malom domčeku neďaleko hôr. Boli milí a spokojní, no deti nemali. Jedného dňa išiel starý otec zbierať drevo na oheň a stará mama išla k rieke prať šaty. A hľa! Po rieke plávala, hompáľala sa hore-dole, obrovská, guľatá, ružová broskyňa! „Jej,“ povedala stará mama, „to je ale nádherná broskyňa! Odnesiem ju domov manželovi.“

Večer vybral starý otec nôž, že broskyňu rozkrojí. No skôr, než sa jej dotkol, broskyňa sa sama otvorila. A vo vnútri ležal drobný chlapček, smial sa a mával ručičkami! „Nebojte sa,“ povedal chlapček. „Prišiel som, aby som bol vaším synom.“ Starí manželia sa tak zaradovali, že sa rozplakali od šťastia. Pomenovali ho Momotaro, čo znamená Chlapček z broskyne, a mali ho radi z celého srdca.

Momotaro vyrástol silný a dobrý. Pomáhal otcovi nosiť drevo a mame nosiť vodu. Raz začul smutnú správu. Na ďalekom ostrove žili veľkí onovia, drsní, mrzutí obri s rohmi. Chodievali do dedín a brali ľuďom ryžu a poklady. „Pôjdem na ten ostrov,“ povedal Momotaro, „a poprosím ich, aby všetko vrátili.“ Mama mu na cestu upiekla vrecúško sladkých prosových guľôčok.

Na ceste k nemu pribehol psík. „Momotaro, kam ideš?“ „Na ostrov onov, prinesiem späť, čo ľuďom vzali.“ „Dáš mi guľôčku? Potom pôjdem s tebou!“ Momotaro sa teda podelil o guľôčku a psík sa k nemu pridal. Potom sa zo stromu spustila opica a opýtala sa to isté. A nakoniec zletel aj bažant so živozeleným a červeným perím. Momotaro sa podelil o guľôčky so všetkými a teraz boli štyria priatelia.

Spoločne postavili malú loďku a preplávali more. Vlny sa dvíhali hore-dole. Bažant letel popredu a ukazoval cestu. Konečne uvideli ostrov s vysokými tmavými skalami a veľkou bránou. „Ťuk, ťuk!“ zavolal Momotaro odvážne. Brána zaškrípala, otvorila sa a von vyšli onovia. Boli veľmi veľkí, s kučeravými vlasmi a malými rožkami, a vyzerali veľmi prekvapene.

„Kto si, maličký?“ zahrmel najväčší oni. „Som Momotaro,“ povedal chlapec. „Vzali ste ryžu a poklady ľuďom, ktorí ich potrebujú. Prosím, vráťte všetko späť.“ Onovia sa zasmiali: „Chó, chó, chó!“ Ale psík zaštekal, opica zaštebotala, bažant zatrepotal krídlami a Momotaro stál vzpriamene a ani sa nepohol. Vtedy sa onovia prestali smiať. „Nikto s nami ešte nehovoril tak odvážne,“ povedal ten najväčší. „A... a nikto sa nás ešte ani tak pekne nepýtal.“

„Prečo beriete veci?“ opýtal sa Momotaro. Onovia sa zahľadeli na svoje veľké nohy. „Náš ostrov je skalnatý. Nič tu nerastie. Boli sme hladní a nikto nás nikdy nenavštívi.“ Momotaro otvoril vrecúško. „Tu, ochutnajte.“ Každý oni si vzal prosovú guľôčku. „Mmm!“ povedali. „Výborné!“ „Ak vrátite poklady,“ povedal Momotaro, „naučím vás pestovať proso a budete k nám chodiť na trh, ako dobrí susedia.“

Onovia súhlasili. Naložili na loď všetku ryžu aj poklady a zamávali na rozlúčku. Momotaro a jeho priatelia sa plavili domov a všetci ľudia v dedinách dostali späť, čo bolo ich. Starý otec a stará mama ho pevne objali. A odvtedy onovia pestovali na svojom ostrove proso a každú jar chodili na trh, s veľkými úsmevmi a malými darčekmi. Momotaro, jeho rodičia a traja priatelia žili šťastne až do konca života. Dobrú noc.