Princezná na hrášku

Kedysi dávno žil jeden princ, ktorý sa chcel oženiť so skutočnou princeznou. Vybral sa ju hľadať po celom svete. Stretol vysoké princezné a malé princezné, hlučné princezné a tiché princezné. Ale nikdy si nebol celkom istý, či sú skutočné. Vždy tam bolo niečo, čo nesedelo. Vrátil sa teda domov, trochu smutný, lebo tak veľmi si želal nájsť pravú princeznú.

Jedného večera sa strhla strašná búrka. Hrom zaburácal: bum, bum! Blesky sa zablýskali a dážď sa valil ako vodopád. A vtom: ťuk, ťuk, ťuk! Niekto klopal na bránu zámku. Starý kráľ šiel otvoriť sám. A v daždi stála mladá slečna. Voda jej stekala z vlasov po plášti, vtekala do špičiek topánok a pätami zasa vytekala. „Dobrý večer,“ povedala. „Som princezná a zablúdila som.“

„Skutočná princezná? To sa onedlho ukáže,“ pomyslela si stará kráľovná. Ale nepovedala nič. Odišla do hosťovskej izby, stiahla z postele všetku posteľnú bielizeň a na samé dno postele položila jeden drobný zelený hrášok. Potom naň naukladala dvadsať mäkkých matracov. A na matrace navŕšila dvadsať nadýchaných perín. Posteľ bola taká vysoká, že sa do nej liezlo po rebríku!

„Tvoja posteľ je pripravená, moja milá,“ povedala kráľovná. Princezná pozrela hore, hore a hore. Vyšla po dlhom rebríku, jeden schod, dva schody, až celkom navrch. „Dobrú noc,“ povedala kráľovná a sfúkla sviečku. Princezná si ľahla do vysokej mäkkej postele. Vonku hvízdal vietor. Dážď bubnoval na okná. A princezná sa prevracala raz na jednu stranu a raz na druhú.

Otočila sa doľava. Otočila sa doprava. Zvinula sa do klbka a zasa sa dlho natiahla. Ale nech robila, čo chcela, niečo ju tlačilo! „Ach jaj,“ zašepkala, „čo to len môže byť?“ Počítala ovečky. Počítala hviezdy. Tichučko si pobrumkala uspávanku. Ale nemohla zaspať. Celú noc sa prehadzovala sem a tam, až kým ráno nezačali spievať vtáky.

Ráno sa kráľovná spýtala: „Spala si dobre, moja milá?“ „Ach, veľmi sa ospravedlňujem, ale oka som takmer nezažmúrila,“ povedala zdvorilo princezná. „V posteli bolo niečo tvrdé. Bolo to ako malý kamienok. Som celá samá modrina!“ Kráľovná sa usmiala. Kráľ sa usmial. A princ sa usmial najviac zo všetkých. Len skutočná princezná mohla cítiť jeden drobný hrášok cez dvadsať matracov a dvadsať perín!

„Ty si skutočná princezná!“ povedal princ. A čoskoro zistil, že je aj odvážna, láskavá a veľmi dobre vie rozprávať vtipné príbehy. Každý deň sa spolu prechádzali po záhrade. Rozprávali sa o hviezdach, o búrlivej noci a o dlhom rebríku. A onedlho princ požiadal princeznú o ruku a ona povedala áno.

A malý hrášok? Uložili ho do sklenenej vitríny v zámockom múzeu, na mäkkú zamatovú podušku, kde ho môžete vidieť dodnes, ak ho odvtedy niekto nezobral. A princezná spávala každú noc v útulnej posteli len s jedným matracom, jednou perinou a vôbec žiadnym hráškom. Spala tak dobre, celú noc až do rána, presne ako budeš spať aj ty dnes v noci. Dobrú noc.