Obuvník a škriatkovia

Kde bolo, tam bolo, v malom mestečku s krivými strechami býval starý obuvník Tobiáš. Každý deň usilovne pracoval a jeho kladivko robilo klop, klop, klop. Lenže časy boli ťažké. Jedného večera mu zostala koža už len na jeden pár topánok. „No dobre,“ vzdychol, „dnes večer ju vykrojím a ráno ušijem.“ Pekne poukladal kúsky na pracovný stôl, sfúkol sviečku a išiel spať.

Ráno zišiel Tobiáš dolu schodmi a pretieral si ospalé oči. A čo nevidí? Na stole stál pár topánok, celkom hotový! Každý stehík bol drobučký a rovný. Koža sa leskla ako gaštan. „Žena, žena, poď sa pozrieť!“ zavolal. Manželka pribehla. „Kto ich len mohol ušiť?“ zašepkala. Nikto to nevedel. Ešte v ten istý deň prišiel do dielne jeden pán. Topánky sa mu tak zapáčili, že zaplatil dosť peňazí na kožu na dva ďalšie páry.

Večer Tobiáš vykrojil dva páry topánok a nechal ich na stole. Ráno tam stáli, hotové a ligotavé! Prišli dvaja zákazníci a kúpili ich a Tobiáš kúpil kožu na štyri páry. Ráno boli štyri páry hotové. Potom osem párov. A potom ešte viac! Čoskoro sa v malej dielni tlačili spokojní ľudia a skúšali tie najkrajšie topánky široko-ďaleko. Tobiáš s manželkou mali chlieb na stole a drevo na oheň. Stále však nevedeli, kto im to pomáha.

Jednej noci, tesne pred zimou, povedal Tobiáš: „Žena, nezostaneme dnes hore a nepozrieme sa, kto nám pomáha?“ „Ach áno,“ povedala manželka. Nechali teda horieť sviečku a schovali sa za kabáty, čo viseli v kúte. Čakali a čakali, tichučko ako dve myšky. Hodiny robili tik, tak. Mestečko zaspalo. A potom, o polnoci, začuli drobný zvuk: tip, tap, tip, tap.

Po podlahe pribehli dvaja drobní škriatkovia! Vyliezli na pracovný stôl. Vzali ihly a maličké kladivká a pustili sa do práce. Šup, šup, klop, klop! Prsty im lietali tak rýchlo, že ich obuvník sotva stíhal sledovať. Pri práci si pobrukovali pesničku. Tobiáš si však všimol niečo zvláštne. Škriatkovia nemali na nohách topánky a ich šaty boli tenké a samá diera. Keď dorobili, zoskočili zo stola a utekali von do noci.

„Tí milí škriatkovia nám tak veľmi pomohli,“ povedala ráno manželka. „Ale určite im je zima. Ušime im niečo teplé.“ „To je krásny nápad,“ povedal Tobiáš. Manželka teda ušila dve maličké košieľky, dva maličké kabátiky a dva páry vlnených pančušiek. A Tobiáš zhotovil dva páry drobných čižmičiek, najmenších a najmäkších, aké kedy urobil. Večer na stôl namiesto kože poukladali darčeky. A potom sa zase schovali.

O polnoci, tip, tap, prišli škriatkovia. Vyliezli na stôl, že sa dajú do práce, a našli tam darčeky! Oči sa im rozšírili. Obliekli si košieľky aj kabátiky, obuli si pančušky aj čižmičky. Pozreli sa jeden na druhého a smiali sa a smiali. A potom tancovali! Tancovali po stole, po stoličkách a hneď von dverami a spievali veselú pesničku o svojich nových teplých šatách.

Škriatkovia sa už nikdy nevrátili šiť topánky. Ale to nevadilo. Tobiáš sa od nich veľa naučil a jeho dielni sa darilo po všetky ďalšie dni. Každú zimu, keď jemne padal sneh, sedeli s manželkou pri ohni a usmievali sa. „Dúfam, že našim malým priateľom je dnes v noci teplo,“ hovorievali. A kdesi pod hviezdami boli dvaja drobní škriatkovia v drobných čižmičkách v teple a v pohodlí. Koniec. Dobrú noc.